Ak vezmeme príklad automobilového priemyslu, vŕtanie hlbokých otvorov je často hlavným technologickým prostriedkom pri spracovaní otvorov a spracovanie otvorov je často dôležitým procesom v automatickej výrobnej linke kľúčových častí automobilu. Kvôli systematickým chybám a náhodným chybám je veľmi ovplyvnená kvalita a účinnosť profesionálneho vŕtania hlbokých otvorov. Technológia kompenzácie chýb pri vŕtaní hlbokých otvorov sa stala hlavnou technológiou vývoja takejto automatickej výrobnej linky.
Z hľadiska spôsobu generovania mikroskopického posunu existujú dva spôsoby, ako kompenzovať chybu pri vŕtaní: jedným je použitie niektorých špeciálnych mechanizmov, ako napríklad excentrický typ a cyklika; druhou je použitie elastickej deformácie žacej tyče alebo zvieracej svorky, ako je typ s diferenciálnym závitom a typ pružnej nožovej svorky.
V kompenzačnom režime je veľa odkazov na mechanický prenos a možnosť chyby je veľká, takže použitie v presnej kompenzácii je obmedzené. Problém je: aby sa zabránilo dynamickým vibráciám pri rezaní, je potrebné zlepšiť tuhosť spoja, aby sa príslušne zvýšila hnacia sila posuvu.
Elastickú deformáciu žacej lišty možno rozdeliť na dva typy: sklon osi žacej lišty vzhľadom na os vretena (napríklad typ s odlišným závitom) a posun (napríklad mechanizmus rovnobežníka). Jeho pozoruhodnou vlastnosťou je, že medzi vretenom a žacou lištou je elastické spojenie. Všeobecne je elastický držiak nástroja poháňaný nakloneným blokom, aby spôsobil elastickú deformáciu, aby sa dosiahla radiálna kompenzácia hrotu nástroja. Vďaka elastickej deformácii držiaka nástroja je lepšia nielen linearita kompenzácie, ale aj požadovaná hnacia sila je oveľa menšia ako deformácia lišty nástroja, čo môže znížiť zbytočnú deformáciu celého prenosového článku.